Plameň sviečky sa roztancoval a natiahol svoje ohnivé rúčky smerom k otvoreným dverám, od ktorých zavoňala vôňa čerstvo napadaného snehu. Všetko bolo posypané snehom a Meluzína spievala svoje: „fíííí“ árie v komíne. Vnúčik, sediac pri okne, obkresľoval na sklenej okennej tabuli ľadové kvety, čo namaľoval mráz. Aké boli krásne! Každý iný a tak dokonalý ako ľudia, zvieratká a všetko na svete. Bolo ich tam hádam zo sto. Čas adventu začal. Babička sa načahovala po hrubú kuchynskú rukavicu a vytiahla z rúry čerstvo upečené medovníčky. Tie zavoňali tak krásne, že vytiahli z dielne i usilovného dedka, bafkajúceho fajočku popri stružlikaní. Mal dosť práce s výrobou stoličky pre vnúčence. Keď prichádzajú vymrznuté z guľovačky, vyzuť mokré čižmy, obalené snehom je im zaťažko. Deduško s vnúčikom sa vrhli na horúce medovníčky a aby ich až tak nepálili, prehadzovali si ich z dlane na dlaň a fúkali na ne. Babička sa ich medvediemu tancu úprimne zasmiala, až sa jej zástera triasla. Obaja sa k nej pridali hneď, ako mali prázdne ústa od medovníkov. „Ej, chlapi moji, len si tie mlsné jazyky nepopáľte!“. Oči sa jej smiali a svetielka v nich hovorili za všetko. Vnúčik potiahol za rukáv dedka: „Už máš hotovo dedko? Budeš mi rozprávať, kým babička dopečie?“ „Synku, počkaj chvíľu, dokončím, čo treba a prídem za vami. Jednu nôžku ešte osadím a bude hotovo. Ty zatiaľ s babičkou medovníčky dozdob. A niečo mi aj nechaj!“, žmurkol na vnúčika dedko a vytratil sa zas do dielne. Vnúčik s citrónovo-cukrovou polevou rád urobil medovníčkom očká, úsmev, kuriatkam perie, zvončekom dušu a koníkom kopýtka. Tešil sa na príbehy svojich starkých, ktoré boli také teplé ako pec na babkine koláče a také príjemné, ako hrejivé dedkove dlane na vnukovom chrbte, keď ho niesol „na koníka“. „Babi, vieš čo? Dedko je môj superhrdina“, hlesol vnúčik pri ukladaní medovníčkov do krabice. Babička sa usmiala a otočila k vnúčikovi: „Vieš, dedkovi budeš musieť vysvetliť, čo ten superhrdina je. Za našich čias sme nič také nepoznali. To je ten, s modrým plášťom a okrúhlym štítom, čo tak lieta?“ Tentoraz sa za brucho chytal vnúčik:“ Babiiii… to je predsa Superman, vieš? Je nesmrteľný, má svoje schopnosti a vie lietať“.
Babička sa zamyslela. „U nás lietali leda tak vtáky a iskry z komína, keď sa viac prikúrilo, neskôr lietadlá a občas ľudia vravievali, že videli strigy a bosorky na metlách lietať počas strídžích dní, čo práve začali. Počúvali sme o nich, keď sme sedávali na páračkách u susedov ešte ako dievčatá. To, čomu hovoríš superhrdinovia u nás boli ľudia z mäsa a kostí, čo niečo výnimočné urobili: počul si o zvonároch, čo zachránili dedinčanov pred uhorením a sami v ohni ostali? Alebo o mužoch, čo v lese kamaráta zachránili pred padajúcim stromom, či pri povodni keď voda vzala so sebou pár chyží a s ňou i obyvateľov a susedia ich z vody vytiahli. U nás sme len takých poznali z okolia, čo urobili niečo, čo život ochránilo, alebo sme sa od nich niečo naučili. A nesmrteľnosť? Príbehy, rozprávky a dobré zvesti, ktoré sa rozprávali na priadkach dlhý čas, celé roky boli nesmrteľné. Inak nie. Čo Pánboh dal, to často aj bral a ľudia si v pokore i keď často so smútkom tieto veci pripomínali, umrlcov do života už naspäť neťahali, lebo by sa ich báli. Nesmrteľné boli víly, anjeli a škriatkovia, permoníci, čo strážili poklady v tomto baníckom kraji. Všetko nadprirodzené bytosti. Tak to bolo. „A tohto poznáš, babička?“ ukazoval na obrázku vnúčik mužíčka s veľkým bruchom v červenom kabáte a čiapkou s bielym lemom s vrecom na chrbte. „To je Santa Klaus“. Babička sa zadívala na vnúčika, otočila sa ku kredencu a zo zásuvky z voľajakej knihy vytiahla starší obrázok muža s vysokou čiapkou, kabátcom a drevenou palicou, zvláštne ohnutej dovnútra. Vedľa neho bol oslík s mechom naloženým cez jeho chrbát a okolo neho deti. „Toto je Svätý Mikuláš, dieťa moje“. Toho poznám ja. Odkiaľ je ten tvoj?“ „Zo Severného pólu predsa babička. Žije tam s pani Klausovou, má tam elfíkov, ktorí vyrábajú celý rok hračky pre deti a potom ich Santa Klaus rozváža po celom svete na saniach, ťahaných sobmi. Tie majú svoje meno, babička. A budeš sa diviť, Santa Klaus chodí domov deti pozerať cez komín. Deti mu dávajú ku stromčeku pohár mlieka a sušienky, aby sa posilnil“. Babička si prisadla k vnúčikovi za stôl, odložila krabicu medovníčkov bokom a zložila si zásteru, v ktorej celý deň piekla. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel dedko, šúchajúc si ruky od zimy. Chvíľu postál pri piecke, ohrial si široké dlane a nalial babičke i vnúčikovi šípkový čaj s medom. „Čo som to začul? Santa Klaus?“ Babička vzala do rúk starý obrázok svätého Mikuláša a ukázala ho obom. „Iný kraj, iný mrav. U nás chodieval dedinou Mikuláš. V Amerike chodieva Santa Klaus, u susedov na východe od nás Ded Maróz. Každý máme toho svojho patróna detí, v ktorého tí najmenší verili. Príbeh Klausovcov nepoznám, ale s dedkom ti porozprávame to, čo vieme o Mikulášovi“. „Nuž, Mikuláš nebol niekto, koho si bolo treba vymyslieť. On skutočne existoval“, začal rozprávanie deduško. „Bol ako ja alebo ty. Človek, ktorý mal svojich rodičov a láskavé detstvo. Narodil sa v meste Patara, dnešnom Grécku. Vieš, keď v detstve zažiješ veľa objatia, lásky, bezpečia a pochopenia, potom celým životom kráčaš vedený srdcom akoby v láskyplnom brnení, máš menej zranení a tak vieš aj lásku a úctu iným dať. Ľudia vo svojom vnútri nie sú zlí, oni sa len zle správajú preto, lebo veľa zlého zažili. To je tak ako so psíkom: keď si psík ako malý zažije veľa zlého, ako dospelý býva veľmi opatrný, aj šteká a zo strachu aj uhryzne. Ale pri dobrom majiteľovi zmäkne, je vďačný, no na to zlé nezabudne. Tak to máš aj s ľuďmi. A tak Mikuláš zažil dobrého veľa, rodičia mali hojnosti dosť pre seba i iných. Keď sa pominuli a on ostal sám, rozhodol sa, že bude iným pomáhať, ktorým veľa z toho, čo mal, chýbalo“. Deduško zmĺkol a po dúškoch si odpil z voňavého čaju. „Na Mikuláša si spomíname v deň, keď odišiel na večnosť z úcty k jeho činom. Hovorí sa veľa príbehov a legiend o ňom samotnom. Jeden si pamätám ešte z detských čias, ktorý ma veľmi zasiahol,“ nadviazala niť príbehu babička. „Dopočul sa, že v malom domčeku na kraji dediny žije otec s tromi dcérami. Boli takí chudobní, že sa dievčatá nemohli vydať za chlapcov, ktorí mali o ne záujem. Kedysi keď sa dievčatá vydávali, museli mať svoje veno: vlastnoručne povyšívané oblečenie, perinky na spanie, obrusy, niečo zo stodoly a aj peniaze. Mikuláš im chcel umožniť dôstojný život a tak za oknom nechal mešce peňazí pre každú z nich. Tíško ich tam poukladal, zaklopal a odišiel. Keď dievčatá vyšli za okno, nikoho tam nebolo, iba na okne ich čakal nevídaný dar. Mikuláš sa neskôr stal biskupom a šíril svoje poslanie srdca i ďalej, čo sa možno neskôr dozvieš z kníh a príbehov. Keď jedného zimného večera, 6. decembra odišiel na večnosť, jeho priatelia sa rozhodli, že budú v jeho poslaní pokračovať a budú ako Mikulášska družina chodievať namiesto neho a obdarovávať deti. A tak k Mikulášovi pribudli aj pomocníci, ako ich poznáš dnes: odmeňujúci anjel a trestajúci čert. Deti si na okno chystajú čisté čižmičky noc pred 6tym decembrom a ráno sa nevedia dočkať, čo v nich nájdu. Ráno sa rozbehli k oknu so slovami: Vitaj, vitaj Mikuláš, čo v batohu pre nás máš? “. „To preto má tú zvláštnu čiapku a ohnutú palicu?“, zvedavo zaštebotal vnúčik. „Veru tak, to je biskupská čiapka a palica.“ „Dedko, tak ty si pre mňa nie ako superhrdina, ale ako ten Mikuláš, vieš?“, pritúlil sa vnúčik k dedkovi a objal ho okolo krku. „A babička je tvoja družina – ten anjelik. Mám vás veľmi rád“. Starkí si vnúčika schovali do náručia a zahľadeli sa do okna, kde už pani Noc roztiahla svoj krásny čierny plášť, posiaty hviezdami. Meluzína vnúčikovi zaspievala v komíne peknú uspávanku a v izbičke bolo počuť len srdce kukučkových hodín, čo viseli pri okne.
V ten medovníkový večer sa vnúčikovi spalo veľmi sladko a snilo sa mu, že roznáša darčeky po dedine deťom, ktoré poznal sám osobne. Dedko s babkou s veľkou láskou hľadeli na jeho šťastnú spiacu tváričku anjela z ich rodu. Ich najväčším darom bol práve on a jeho súrodenci. Svoje deti v zdraví a šťastí skromne vychovali a dočkali sa bohatstva v podobe zdravých vnúčat s láskavým a otvoreným srdcom. V tomto svete už málo starkých má tú výsadu opatriť si vnúčatá tak, ako kedysi. Ich zrobené ruky a duše často nevládzu a vzdialenosť detí od nich veľmi narástla. Vnúčatá mnohým starkým už nedoletia do domu cez ulicu, lebo merajú veľmi dlhú cestu autami, vlakmi, či lietadlami. Svet je iný ako kedysi. Nepoznáme susedov a ich príbeh života, ale z rukáva vysypeme to, čo sa deje na opačnom konci zemegule. Svet tam vonku akosi rýchlo beží, na ľudské nie je už čas. Nech je tento adventný príbeh pre všetkých hojivou medovníkovou kométou. Nech si naše srdcia spomenú na to dobré. Nech všetky vnúčatá majú ešte možnosť si od starkých si tie príbehy, ktoré sa roky rokúce zapisujú nie do kníh, ale do duše a dajú sa odovzdať z generácie na generáciu len rozprávaním. A tak nech sa dobro deje.
Venované Mikulášovi z Myry a deťom v nás.
